András Mórocz de Nagyabony - Róbert Mórocz

András Mórocz de Nagyabony bol potomok starého šľachtického rodu zo Žitného ostrova, dedičný rytier Rádu Vitéz, zakladateľ tzv. vitézsko šľachtickej vetvy Móroczovcov zo Senca a hrdina z prvej svetovej vojny, ktorý si svojimi odvážnymi činmi zaslúži naše pripomenutie.

Život

András Mórocz (v niektorých zdrojoch uvádzaný aj ako Andreas) sa narodil na konci 19. storočia v roku 1891 v malebnej obci Jahodná (Eperjes) do starobylého, ale už schudobneného šľachtického rodu Mórocz de Nagyabony zo Žitného ostrova. Rod sa preslávil najmä v 17. storočí, keď dostal viaceré majetky v chotári Nagyabony (Veľké Bláhovo) a nový erb od cisára Ferdinanda III.. História predkov rodu však siaha až do 13. storočia. Jedna časť rodu sa na začiatku 18. storočia usadila v obci Jahodná. András bol jedným zo siedmych detí Jánosa Mórocz a Sofie Takács. Dospelosti sa však dožil len on.

V mladom veku odišiel na majer na Hornom Dvore (Felső Údvar) pri Senci, kde prežil podstatnú časť svojho života. V roku 1912 sa zúčastnil balkánskej mobilizácie, za ktorú dostal pamätný vojenský kríž. V roku 1914 narukoval do 72. prešporského pešieho pluku pod velením Ernsta Wossala von Máriafalva a s celým plukom odišiel na srbský front. Počas srbskej ofenzívy u Jagodína sa ako veliteľ útočného oddielu prebojoval cez nepriateľskú líniu a odviedol skvelú prácu pre svoj prápor. Počas bitky bol ranený. Po uzdravení sa v roku 1916 zúčastnil bojov u Doperdó na talianskom fronte. Počas bitky bol postrelený do kolena a 3 mesiace sa liečil. V roku 1917 sa zúčastnil bojov na rumunskom fronte, kde ako dobrovoľník v hliadkovej službe získal cenné informácie pre svojho veliteľa. András za svoje bojové zásluhy dostal medailu za statočnosť I. a II. triedy, ktorú založil v roku 1789 cisár Jozef II.. Okrem toho dostal medailu za zranenie, za pomáhanie zraneným a medailu za viac ako 12 týždňov v bojovej línii (zúčastnenie sa aspoň jednej bitky). Aj gróf Takács-Tolvay József spomenul jeho hrdinské činy vo svojej knihe Frontharcos eszme szolgálatában (Frontoví hrdinovia). Po vojne sa vrátil na majer a v roku 1922 si zobral za manželku Erzsébet zo šľachtickej rodiny Görföl z Jelky (Jóka), s ktorou mal šesť detí. Jej stará mama pochádzala zo starého rodu Tajnay a prastará mama z rodu Hegyi de Hegy. András bol v roku 1938 v čase Maďarského kráľovstva pasovaný na dedičného rytiera Rádu Vitéz za zásluhy z „Veľkej vojny” (napr. potomkovia týchto rodín, ktorí žijú dnes v Nemecku a majú nemecké občianstvo môžu používať vo svojom mene „Ritter von”). V roku 1940 sa podieľal na obnove severného Sedmohradska. András naďalej žil na majeri, kde sa staral o svoje hospodárstvo. Počas sovietskej okupácie musel odísť z majera, ktorý sa skolektivizoval. Žil v Senci, kde aj v roku 1958 zomrel. Jeho manželka Erzsébet zomrela v roku 1992 ako 88. ročná. Prežila svojho manžela o 34 rokov. Dnes je pokračovateľom Andrása v Ráde Vitéz jeho pravnuk Róbert Mórocz, ktorý bol v roku 2022 pasovaný Jozefom Karolom Habsbursko-Lotrinským, arcivojvodom rakúskym a korunným princom uhorským na dedičného rytiera Rádu Vitéz.

Andrása môžeme považovať za posledný plamienok už zhasínajúceho ohňa starobylého rodu Mórocz de Nagyabony. V jeho činoch sa prejavili bojovné gény jeho predkov a svojou odvahou spravil česť rodu, z ktorého pochádzal.

Ocenenia

---

Róbert Mórocz, celým neúradným menom Joannes Róbert Mária Mórocz je pokračovateľom tradícií starého šľachtického rodu Mórocz z Veľkého Bláhova (de Nagyabony). Je pasovaný dedičný rytier, člen rádu Vitéz a svoj pôvod má potvrdený Habsburským rodom.