šľachtic
rytier/vitéz
Mauricio
15. storočie
možno České kráľovstvo
Mórocz z Veľkého Blahova
Mórocz z Jahodnej
A ndrás Mórocz sa narodil v roku 1891 v Jahodnej (Eperjes) ako potomok starého šľachtického rodu zo Žitného ostrova Mórocz de Nagyabony, ktorého korene siahajú až do 13. storočia. Bol vojnovým hrdinom, dedičným rytierom Rádu Vitéz a zakladateľom tzv. vitézsko‑šľachtickej vetvy Móroczovcov zo Senca. Jeho životný príbeh predstavuje pozoruhodné prepojenie dejín uhorskej šľachty, vojenských tradícií monarchie a dramatických udalostí 20. storočia.
Rod Mórocz de Nagyabony patrí medzi starobylé zemianske rody Žitného ostrova, ktorých korene siahajú až do 13. storočia. Jeho príslušníci sa v stredoveku opakovane vyznamenali vo vojenskej službe uhorských panovníkov, čo tvorilo základ ich privilégií a majetkov.
V 17. storočí boli ich staršie stredoveké privilégiá opätovne potvrdené aj panovníkmi z rodu Habsburgovcov. Stalo sa tak prostredníctvom donácie majetkov v chotári Nagyabony (dnešné Veľké Blahovo) a udelením či potvrdením erbového listu cisárom Ferdinandom III. Tým sa rod znovu pevne zaradil medzi uznané uhorské zemianske rody po období stavovských povstaní.
V mladosti odišiel na majer Horný Dvor (Felső Údvar) pri Senci so svojimi príbuznými z rodu Dékány, kde neskôr prežil väčšinu svojho života. Prvú vojenskú skúsenosť získal počas balkánskej mobilizácie v roku 1912-13, za ktorú dostal pamätný vojenský kríž.
P o vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval do 72. prešporského pešieho pluku. Už od polovice 19. storočia boli príslušníci jahodňanskej (eperjeskej) vetvy tradične regrutovaní do 72. prešporského pešieho pluku, ktorý bol domácou jednotkou pre región Žitného ostrova a Prešporka. András sa účastnil ťažkých bojov pri Jagodine, kde ako veliteľ útočného oddielu prerazil nepriateľské línie a významne pomohol svojmu práporu. Bol zranený, no po zotavení sa vrátil na front.
V roku 1916 bojoval na talianskej frontovej línii pri Doberdó, kde bol postrelený do kolena a tri mesiace sa liečil.
V roku 1917 slúžil ako dobrovoľník v hliadkach, vďaka čomu získal pre velenie cenné spravodajské informácie.
Za svoje zásluhy získal viaceré vyznamenania:
Jeho hrdinstvo spomína aj gróf Takács‑Tolvaj József v diele Frontharcos eszme szolgálatában.
Po vojne sa vrátil na majer pri Senci. V roku 1922 sa oženil s Erzsébet Görföl zo šľachtického rodu z Jelky, spriazneného s rodmi Tajnay de Tajnai a Farkas de Nagy-Jóka. Mali spolu šesť detí.
jókai Erzsébet Görföl
V roku 1938 bol András, v čase obnoveného Maďarského kráľovstva, pasovaný na dedičného rytiera Rádu Vitéz za zásluhy z prvej svetovej vojny. Rád Vitéz založil regent Miklós Horthy de Nagybánya ako ocenenie mužov, ktorí preukázali výnimočnú odvahu a obetavosť.
V roku 1940 sa zúčastnil aj na akciách spojených s obnovením severného Sedmohradska, tentoraz už ako veliteľ čaty u 1. honvéd husarského pluku (Budapešť).
P o príchode sovietskej moci bol majer skonfiškovaný a skolektivizovaný. András musel odísť a zvyšné roky prežil v Senci, kde v roku 1958 zomrel. Jeho manželka Erzsébet zomrela v roku 1992 vo veku 88 rokov.
Dnešným pokračovateľom jeho rodovej tradície je pravnuk Róbert Mórocz, ktorý bol v roku 2022 pasovaný arcivojvodom Jozefom Karlom Habsbursko‑Lotrinským na dedičného rytiera Rádu Vitéz.
András Mórocz de Nagyabony bol posledným veľkým nositeľom rodovej cti a vojenskej odvahy starobylého žitnoostrovského rodu. V jeho činoch sa zrkadlili stáročné tradície, ktoré prežili od stredovekých privilégií, cez habsburské potvrdenia až po búrlivé 20. storočie. Jeho život je pripomienkou toho, že aj v malej krajine a na malom kúsku pôdy môžu vznikať príbehy, ktoré majú historický význam a presahujú hranice regiónu.
Vitéz András Mórocz de Nagyabony
2026 Mórocz family