Krajina

Uhorsko

Habsburská monarchia

Rakúsko-Uhorsko

Stolica

Bratislavská/Prešporská

Status/Tituly

starošľachtic

rytier/vitéz

Klan

Obony/Abony

Storočie

12. storočie

Pôvod

českí hostia/slobodní dvorania

Šľachtictvo

1299

Prvý doložený prapredok

Mauricio syn Michaela de Nagyabony

Storočie

15. storočie

Vetvy

Morocz de Nagyabony - staršia vetva

Morocz de Beketfalva - mladšia vetva

Internal links

External links

• Móroczovci - SK wiki
• Móroczovci - CZE wiki
• Wolfgang Mórocz - SK

---

Rod Mórocz de Nagyabony

Tento rod patrí medzi stredovekú uhorskú šľachtu, konkrétne medzi takzvané kmeňovo zakorenené rody. Tento pojem sa používal pre rody, ktorých pôvod bol starobylý a ich šľachtictvo bolo tzv. od nepamäti. Pochádzali z Bratislavskej župy, z úrodného Žitného ostrova, kde už od 12. storočia vlastnili zem Abony (Veľké Blahovo). Ako znak svojho pozemkového dedičstva prijali šľachtický predikát „Nagyabonyi“. Hoci tradícia naznačuje možný český pôvod, korene rodiny sú jasne spojené so starobylým klanom Abony. Formálnym dátumom ich povýšenia do šľachtického stavu je rok 1299.

uhorský šľachtic

História

Prapredkovia rodu Mórocz a samotné Veľké Blahovo pôvodne patrili k hradu Prešporok a jeho obyvatelia plnili povinnosť strážiť hradné panstvo. Boli to však slobodní bojovníci, ktorí získali zem Abony ako kráľovský dar. V roku 1299 bol Ján z Abony spolu so svojimi príbuznými povýšený kráľom Ondrejom III. do šľachtického stavu. Z tejto spoločnej krvi sa neskôr vyvinuli rody ako Mórocz, Csiba, Végh, Kázmer, Csomor, Szelle a Gyárfás. V 13. storočí bola celá obec oslobodená od hradnej povinnosti a stala sa kuriálnou obcou (nobilitárnym sídlom). Samostatnú líniu rodu Mórocz de Nagyabony založil Benedikt, ktorý bol synom Mórica a vnukom Michala de Nagyabony. Michal aj Móric sú v análoch z roku 1488 jasne uvádzaní ako šľachtici, čo potvrdzuje starobylé postavenie a trvalé dedičstvo tejto rodiny.

1518 - Benedictus Morocz de Naghabany

M auriciov syn, Benedikt, bol prvým, kto prijal priezvisko „Morocz“, odvodené od krstného mena jeho otca. Archívne zdroje zaznamenávajú jeho plné označenie ako nobilis Benedictus Morocz de Naghaban. Benedikt vlastnil majekty vo Veľkom Blahove a v obci Nadvar. V 17. storočí bola ich starobylá šľachta dvakrát potvrdená kráľovskou milosťou: v roku 1641 vydal kráľ Ferdinand III. listinu potvrdzujúcu majetkové práva na celý chotár Veľkého Blahova (spoluvlastníctvo) pre Ambróza Mórocz (tzv. donátarska vetva); a v roku 1651 ten istý panovník udelil Máteovi a Gergelymu Mórocz erb – symbol zobrazujúci statočného bojovníka mávajúceho mečom, ktorý využívala tvz. mladšia Michalova vetva (1649). Michalova vetva nebola donátarska a považuje sa za bočnú vetvu.

1641 - Donatio - Mórocz family

1823 - Pečať so starobylou verziou erbu rodu

Kráľovské pocty nasledovali aj v 18. storočí: v roku 1718 bola udelená kráľovská ochrana majetkov od Karola III. udelených v roku 1641 Ambrózovi Mórocz od cisára Ferdinanda III. a v roku 1719 získal potvrdenie majetkov vo Veľkom Blahove, Nadvari a Tomogy vnuk Ambróza Gregorius Mórocz. Meno Mórocz de Nagyabony tak po stáročia zostalo pevným pilierom uhorskej šľachty, jeho dedičstvo bolo zakotvené v kráľovských listinách a heraldickej cti.

P odvetvu Móroczovcov z Eperjesu založili István (1720) a Mihály (1715). Sčítaním šľachty v roku 1823 sa ich postavenie opäť potvrdilo v Prešporskej župe, kde viacerí členovia —dvaja János, Ignácz, dvaja Mihály, Ferencz, István a Antal dokázali svoju šľachtu ako potomkovia rodu Mórocz de Nagyabony.

1840 - Antonius Mórócz of Eperjes

V priebehu histórie sa priezvisko rodiny objavuje v rôznych formách – Mórocz, Mórócz a Mórotz – no jeho rodokmeň zostáva neporušený. V modernej dobe rodina pokračovala vo svojej bojovej tradícii: András z Eperjesu sa vyznamenal ako hrdina Veľkej vojny a v roku 1939 bol prijatý do Rádu Vitéz. Dnes jeho pravnuk, Róbert, stojí ako nástupca tohto rytierskeho dedičstva a zachováva česť mena, ktoré pretrváva už stáročia.

Vitéz András Mórocz de Nagyabony (1891–1958)

András Mórocz sa narodil v roku 1891 v Pozsonyeperjes, dedine v Prešporskej župe. Jeho otec, János Mórocz, bol šľachtickým vlastníkom pôdy z Eperjesu a jeho matka bola Sofi Takács. Prostredníctvom svojej starej mamy bol spojený so starobylou rodinou Ollé z Ollé-Tejed.

Mladosť strávil na majeri Felső Údvar neďaleko Szencu. V roku 1912 sa zúčastnil balkánskej mobilizácie a v roku 1914 vstúpil do 72. cisárskeho a kráľovského pešieho pluku v Cattare. Čoskoro bol nasadený na srbský front, kde sa v septembri 1914 pri Jagodine počas prudkého nepriateľského protiútoku vyznamenal ako veliteľ čaty prelomením nepriateľských línií a poskytnutím výnimočných služieb svojmu práporu. V boji bol zranený. Po uzdravení bojoval na talianskom fronte, kde ho pri Doberdó postrelili do kolena a tri mesiace strávil v nemocnici. V roku 1917 slúžil na rumunskom fronte, kde vykonával dobrovoľnícke prieskumné misie a zhromažďoval dôležité spravodajské informácie.

Oženil sa s Erzsébet Görföl z Jelky (de Jóka), ktorej rodinné zväzky siahali až k starej Tajnayovskej rodine z Tajnej (de Tayna) a Farkasovcom z Nagy-Jókaiov (de Nagy-Jóka). Bývali na majeri Felső Údvar. Za svoje vynikajúce služby vo Veľkej vojne požiadal András o prijatie do Rádu Vitéza a bol prijatý v roku 1939. V roku 1940 sa ako veliteľ čaty Kráľovských uhorských husárov zúčastnil znovudobytia Transylvánie.

Vitéz Andreas Mórocz de Nagyabony

---