História rodu Mórocz z Veľkého Blahova/Nagyabony - Róbert Mórocz

Móroczovci z Veľkého Blahova sú už dávno zabudnutý rod, ale patrí k tým najstarším v regióne "Csallóköz". Patrili ku starej uhorskej kuriálnej šľachte (régi nemes család), ktorá mala stredoveký pôvod. Radia s k šľachte z predmoháčského obdobia a vzišli z pôvodných obyvateľov Veľkého Blahova. Prvé zmienky o dávnych prapredkoch rodu sú z 12. storočia. Kráľ Štefan III. v roku 1165 daroval zem zvanú "Abony" českým šľachticom, ktorí vtrhli do Uhorska a spravil z nich aj svojich dvoranov. V roku 1236 boli tieto privilégia potvrdené aj potomkom týchto prisťahovalcov kráľom Belom IV.. Boli to Chyba, lbur, Heym, Sid, Pocus, Karachun, Illerus, Sath, Hugel, Nolch, Ioanus, Clemen, Stegun et Omodias. Neskôr sa Fel-Abony (Veľké Blahovo, Nagyabony) stala súčasťou Bratislavského panstva a jej obyvatelia hradnými vojakmi. V roku 1299 kráľ Ondrej III. odvolal Jaku, Marczela, Mátého, Csybu, Buga, Andrása, Jánosa a Musgu obyvateľov Fel-Abony (Nagyabony) z ich postavenia hradných sluhov a za vojenské zásluhy ich povýšil do šľachtického stavu. Fel-Abony (Nagyabony) im udelil ako dedičnú zem. Prvý vystopovateľný prapredok rodu Mórocz de Nagyabony (lat. Naghaban) je Michael de Nagyabony, šľachtic z Veľkého Blahova, ktorý žil v 15. storočí. Je preukázateľné, že už v tomto období vlastnil vo Veľkom Blahove majetky. Jeho syn Mauricio de Nagyabony dal rodu priezvisko. Mauriciov syn Benedictus použil meno svojho otca, ako priezvisko. Teda z krstného mena Mauricio vytvoril priezvisko "Morocz". Benedicto Morocz de Naghaban sa považuje za prvého Mórocza z Veľkého Blahova. Zo zdrojov vieme, že Benedicto vlastnil majetky vo Veľkom Blahove aj v časti z názvom Nadwár. Išlo o oblasti nazývané Gaathzeg a Naghozthal v chotári Veľké Blahovo. Vlastnil šľachtické kúrie, usadlosti, polia, lúky a lesy. V roku 1520 bol dokonca vyslancom Bratislavskej kapituly. Manželkou Benedictusa bola Katherine Zempczy de Bachffalwa, dcéra Sigismunda Zempczy de Bachffalwa. Spolu mali piatich potomkov a to: Blasiusa, Demetera, Katherinu, Apoloniu a Marthu.

V roku 1525 sa spomína Blasius Morocz (syn Benedicta) ako účastník krvavého sporu medzi rodinou Végh a Angyala vo Veľkom Blahove. Blasius zrejme rozhodnutím kráľa Ľudovíta II. prišiel o časť majetkov, ktoré získal násilným spôsobom. V rokoch 1533 až 1577 sa Móroczovci súdili o panstvo Sásova (Alszász) po zosnulom Imré Kigyóiovi s rodinou Vitály. Tento spor však prehrali. Do súdneho procesu bolo zaangažovaných viacero členov rodu. Hlavou rodiny v tomto období bol zrejme Blasii Morocz (syn Benedicta) s manželkou Helenou Chepeny de Keozepchepen. Blasius mal troch synov a to: Benedicta, Stephana a Gregoria. Rodina v tomto období už bola širšie rozvetvená. Deti Blasiusa sa súdili aj o majetky po mame v dedine Keozepchepen, ktoré boli prisúdené so súhlasom rodiny Elekovi Thurzovi. Benedicto sa spomína na konci 16. storočia ako blízky človek práve Eleka Thurza Ďalšia zmienka z roku 1638 hovorí, že Blasius Mórocz dostal majetky vo Veľkom Blahove ako zálohu na 99 rokov.

Za dôležitú udalosť rodu sa považuje dátum 4. júna 1641 kedy Georgius, Andreas, Lucas, Joannes a Petrus Morocz získlali donáciu vo Veľkom Blahove od panovníka Ferdinanda III.. Panovník im touto donáciou potvrdil nielen majetky, ale aj ich privilegovaný stav. Na túto udalosť sa odvolávali Móroczovci v roku 1725 a 1754/55 pri dokazovaní šľachtictva. Neodvolávali sa na erbovú listinu (armáles), ale práve na túto najbližšiu udalosť, darovanie majetku od kráľa. To predikuje starobylý pôvod rodu. Napr. Móroczovci z neďalekej obce Beketfalva sa odvolávali na erbovú listinu z roku 1572. Erb rodu z čias stredoveku nie je známy. V roku 1651 získali šľachtický list a erb Matthias Mórocz s jeho manželkou Elisabeth Szabo a ich syn Georgio. Ide o erb, v ktorom je rytier (vitéz) držiaci meč. Tento erb používali aj Móroczovci z Veľkého Blahova, teda je zrejme pokrvné príbuzenstvo s Matthiasom. Obec Veľké Blahovo ako šľachtická obec sa pripojila k systému Végvár a zohrala dôležitú vojenskú úlohu zabezpečovaním nepretržitej obrannej pohotovosti proti Turkom. To je dôvod, prečo príslušníci rodu získali majetky v tejto obci a majú erb s rytierom držiacim meč spolu s drahokamom, ktorý predstavuje obrnené rameno s mečom na stráži (alebo je to symbol na stredoveký pôvod). Treba podotknúť, že v šľachtickom súpise z roku 1754/55 sú všetci Móroczovci z Prešporskej stolice zahrnutí spolu. Nerozlišuje sa, či patrili k rodu z Nagyabony alebo Beketfalvy. Iba sa uvádza, že su majiteľmi „processus inferior insulanus“. To dáva dojem, akokeby boli z jednej rodiny, čo však vyvracia historik Kerekes v roku 1931, ale nevylučuje pokrvnú príbuznosť (čo je logické). Treba poznamenať, že začiatkom 18. storočia sa časť členov rodu presunula do neďalekej obce "Eperjes" (Jahodná) na Eszterháziovské majetky. V listinách boli vedení ako "Hospes" (Hosť) a boli zahrnutí aj v urbári. Až koncom 18. storočia sa tento status zmenil na "Nobilis" alebo "Nemes". V 19. storočí boli vedení už ako šľachtickí gazdovia z Eperjesu.

Dnes je pokračovateľom tradícii rodu Róbert Mórocz, dedičný rytier Rádu Vitéz, ktorý má svoj urodzený pôvod potvrdený Habsburským domom. Róbert zdedil členstvo v Ráde Vitéz po svojom pradedovi ako pokračovateľ pokrvnej línie a je jeden z mála, ktorý môže doložiť rytierstvo (hrdinstvo, vitézstvo) svojich predkov už v 17. storočí na základe rodového erbu.

---

Róbert Mórocz, celým neúradným menom vitéz Ján Róbert Mária Mórocz z rodu de Nagyabony (z Veľkého Blahova). Je pasovaný dedičný rytier rádu Vitéz a svoj pôvod má potvrdený Habsburským domom.