Dedičstvo Arpádovského Uhorska

Rod Mórocz de Nagyabony patrí k najstarším šľachtickým líniám Žitného ostrova (Csallóköz), ktorých prítomnosť v regióne predchádza bitku pri Moháči o niekoľko storočí. Ich pôvod je neoddeliteľne spätý s komunitou slobodných šľachticov a kráľovských dvoraníkov. Podľa historických prameňov siahajú korene obyvateľov osady Abony (dnešné Veľké Blahovo) až do 12. storočia k imigrantom, ktorým kráľ Štefan III. udelil pôdu za vojenské zásluhy a vernosť korune.

Tieto privilégiá boli v roku 1236 a následne v roku 1299 potvrdené kráľmi Belom IV. a Ondrejom III. V tomto období sa rodina formovala v rámci tzv. kuriálnej šľachty (nobilis curialis). Na rozdiel od vysokej aristokracie si títo šľachtici svoje majetky spravovali priamo a ich postavenie bolo založené na držbe dedičných kúrií, čo im umožňovalo zachovať si relatívnu nezávislosť od veľmožov.

Bratislavská kapitula: Strážca rodovej kontinuity

Pre presnú rekonštrukciu rodokmeňa sú kľúčové protokoly Bratislavskej kapituly (Capitulum Posoniense). V 15. a 16. storočí plnila kapitula funkciu hodnoverného miesta (locus credibilis), kde sa registrovali všetky dôležité majetkové prevody, donácie a potvrdenia šľachtického stavu. Práve v týchto záznamoch sa objavuje nobilis Michael de Nagyabony (1488), ktorého potomkovia začali používať ustálené priezvisko Mórocz.

Fixácia priezviska v tvare Mórocz u Benedikta (syna Mauricia) na začiatku 16. storočia odzrkadľuje širší trend v uhorskej heraldike a genealógii, kedy sa z krstných mien predkov (patronymík) stávali trvalé rodové mená, spojené s predikátom de Nagyabony.

Majetková držba a regionálny vplyv

V priebehu 16. a 17. storočia rodina upevňovala svoje postavenie v Bratislavskej stolici. V roku 1641 kráľ Ferdinand III. potvrdil rodové majetky, ktoré zahŕňali polia, lesy a kúrie nielen vo Veľkom Blahove, ale aj v priľahlých lokalitách ako Gaathzeg či Nadwár. Móroczovci neboli len pasívnymi držiteľmi pôdy; pôsobili ako lokálni hodnostári a gazdovia, ktorí formovali hospodársky ráz úrodného Csallóközu.

Zaujímavým historickým míľnikom je rozvetvenie rodu:

• Vetva z Beketfalvy: Od hlavnej línie sa oddelila v 16. storočí. Jej najvýznamnejší predstaviteľ, Wolfgang Mórocz (1575–1648), dosiahol závratnú kariéru ako vysoký úradník a podžupan Bratislavskej stolice. Táto vetva neskôr získala barónsky titul, čím prenikla medzi vyššiu aristokraciu.
• Vetva z Jahodnej (Eperjes): Vznikla migráciou časti rodiny na začiatku 18. storočia. Členovia tejto vetvy boli v archívoch vedení ako "nobiles eperjesienses" (šľachtici z Jahodnej), pričom si stále zachovávali právne puto k pôvodnému rodovému sídlu vo Veľkom Blahove.

Moderný odkaz a súčasný výskum

V 19. a 20. storočí, v období národného obrodenia a politických zmien v Habsburskej monarchii, si rodina Mórocz naďalej udržiavala svoje spoločenské elítne postavenie. Významnou postavou bol napríklad András Mórocz de Nagyabony (1891–1958), hrdina prvej svetovej vojny a rytier Rádu Vitéz, ktorý založil novodobú seneckú vetvu rodu.

Súčasný výskum v Krajinskom archíve v Budapešti a v slovenských štátnych archívoch prináša v roku 2026 stále nové poznatky o manželských zväzkoch (napr. s rodmi Zempczy či Chepeny), ktoré odhaľujú komplexnú sieť vzťahov medzi nižšou šľachtou stredovekého Slovenska. História rodu Mórocz tak nie je len rodinnou kronikou, ale dôležitým príspevkom k etnografickému a spoločenskému obrazu Žitného ostrova.