potomok rodu Mórocz de Nagyabony a dedičný rytier rádu Vitéz
Celým neúradným menom rytier (vitéz) Ján Róbert Mária z rodu Mórocz de Nagyabony sa narodil v roku 1985 v Bratislave (Pozsony) rodičom Róbertovi Mórocz a Kataríne Fialovej. Róbert je pravnukom rytiera (vitéza) Andrása Mórocz de Nagyabony šľachtica zo Žitného ostrova, ktorý vytvoril v Senci tzv. vitézsko šľachtickú vetvu. András bol hrdina z prvej svetovej vojny a v čase Maďarského kráľovstva bol pasovaný na dedičného rytiera (vitéza) Rádu Vitéz a jeho pravnuk je súčasným pokračovateľom pokrvnej línie. Označenie „vitéz“ (hrdina, bojovník, rytier) je tak staré ako Uhorské kráľovstvo samé. V roku 2022 bol v maďarskom Máriapócsi pasovaný na dedičného rytiera (vitéza) Jozefom Karolom Habsbursko-Lotrinským, arcivojvodom rakúskym a kráľovským princom Uhorska z palatínskej vetvy rodu Habsburgovcov. Príslušníkmi tohto starého rádu boli a sú mnohí šľachtici aj samotní členovia Habsbursko-Lotrinského rodu. Okrem príslušníkov panovníckeho rodu sú v ráde zastúpené také rody ako napr: Batthyany, Pallavicini, Teleki, Riedel, Tunkel, Zichy, Festetics, Hohenlohe-Langenburg, Ujlaky, atď... Zároveň mu bol diplomom potvrdený urodzený pôvod (nemes) a heraldickou komisiou uznaný erb jeho predkov. Erb bol zdigitalizovaný hlavným heraldikom a bola pridaná insignia Rádu Vitéz ako potvrdenie príslušnosti k tomuto starému rádu. Róbert sa vo svojom živote snaží o zachovanie dedičstva svojich predkov, aby sa na nich nikdy nezabudlo a pripomína našu bohatú históriu. Jeho manželkou je dáma Andrea Reseková (vydatá Mórocz Reseková), ktorej prapradedo Carolus (Károly) Reszek bol dlhoročným richtárom v Malackách (1856-1867).
Tento uhorský rád pôvodne založil v roku 1678 gróf Imre Thököly de Késmárk a v roku 1920 bol obnovený regentom Maďarského kráľovstva vitézom Miklósom Horthym de Nagybánya. Dnes je rád pod patronátom Habsbursko-Lotrinského rodu a patrí medzi najuznávanejšie rytierské organizácie vo svete. Legitímny rád Vitéz je právnická osoba v rámci Európskej únie, registrovaná vo Švédskom kráľovstve, hrdo a isto stojaca na tradičných európskych kresťanských hodnotách, je medzinárodne uznávaná a vysoko rešpektovaná ideologická komunita. Na čele stojí vitéz arcivojvoda Jozef Karol Habsbursko-Lotrinský, korunný princ Uhorska. V roku 1920 sa arcivojvoda Jozef-August Habsbursko-Lotrinský stal prvým rytierom obnoveného rádu Vitéz. Rád Vitéz verí v najvyššiu dôležitosť najzákladnejších hodnôt náboženstva, národa a rodiny. Rád je založený na kresťanskom vyznaní (dôležitý princíp Habsburského domu) a nabádajúci k životu s najvyššími etickými hodnotami. Je založený na konzervatívnom princípe a nezúčastňuje sa na modernej politike.
Móroczovci hrdo o sebe tvrdia, že majú bojovný pečenský pôvod. Treba povedať, že tvar mena Morocz je už zmaďarizovaná verzia. Pôvodný tvar bol Moroch alebo Morouch, latinská podoba Maurícius. Išlo o krstné meno, ktoré sa používalo v nomádskom kmeni pečenehov, ktorí prišli do Uhorska v polovici 11. storočia. Uhorskí králi ich využívali na stráženie hraníc, keďže išlo o vynikajúcich bojovníkov. Prevažne boli usadení v severovýchodnej časti Uhorska, dnešné územie juhozápadného Slovenska a severozápadného Maďarska. Predkovia budúceho rodu Mórocz de Nagyabony sa usadili na Žitnom ostrove v oblasti Kračan. Prvý doložený priamy predok z 13. storočia sa volal János de Moroch Karcsa syn Morocha (Maurícia), cirkevný šľachtic ostrihomského arcibiskupa a pán panstva Moroch Karcsa (dnešné Moravské kračany, Mórockarcsa). Jeho syn Jakab de Moroch Karcsa bol prvý kráľovský šľachtic (nobilis) a veľkostatkár (comes). V priebehu 15. storočia sa toto krstné meno začalo použivať ako priezvisko v tvare Morocz.
„V našej uhorskej histórii sa nadobudnutie privilegovaného stavu viazalo s krviprelievaním. Muži, ktorí sa v plnej zbroji vybrali do boja a podarilo sa im prežiť, mali skvelú príležitosť pomôcť sebe aj svojim potomkom. Odmenou za dobrú službu kráľovi mohol byť totiž titul. Mnohým sa to aj podarilo.“
András Mórocz sa narodil v roku 1891 do šľachtického rodu Mórocz z Jahodnej (Eperjes) rodičom Jánovi Mórocz a Žofii Takács. Považuje sa za zakladateľa vitézsko šľachtickej vetvy Móroczovcov zo Senca. András v mladom veku odišiel na majer vo Felső Údvar (Horný dvor) pri Senci, kde robil gazdu. Jeho manželkou bola Erzsébet zo šľachtickej rodiny Görföl z Jelky (Jóka). Jej stará mama pochádzala zo starého rodu Tajnay a prastará mama z rodu Hegyi de Hegy. András v roku 1914 narukoval do 72. prešporského pešieho pluku a s celým plukom odišiel na srbský front. Počas srbskej ofenzívy u Jagodína sa ako veliteľ útočného oddielu prebojoval cez nepriateľsku líniu a odviedol skvelú prácu pre svoj prapor. Počas bitky bol ranený. V roku 1916 sa zúčastnil bojov u Doperdó na talianskom fronte. Počas bitky bol postrelený do kolena a 3 mesiace sa liečil. V roku 1917 bojoval na rumunskom fronte a opäť odviedol cennú prácu pre svojho veliteľa. András za svoje bojové zásluhy dostal medailu za statočnosť I. a II. triedy. Okrem toho dostal medailu za zranenie, za pomáhanie zraneným a medailu za viac ako 12 týždňov v bojovej línii (zúčastnenie sa aspoň jednej bitky). V roku 1940 sa podieľal na obnove území severného Sedmohradska. V čase Maďarského kráľovstva bol pasovaný na dedičného rytiera (vitéza) a žil na majeri na Hornom dvore. V dobe sovietskej okupácie bol vyhnaný z majera a býval v Senci. Zomrel v roku 1958. Súčasným pokračovateľom v ráde Vitéz je jeho pravnuk Róbert Mórocz.