Krajina
Uhorské kráľovstvo
Rakúske cisárstvo
Rakúsko-Uhorsko
Stolica
Bratislavská/Prešporská
Tituly
šľachtic
rytier
barón
Starobylý prapredok
Maurítius
Storočie
13. storočie
Materská dynastia
Karcsay
Vetvy
Morocz de Beketfalva
Morocz de Nagyabony
Interné linky
Externé linky
Dejiny rodu
Úvod
M
óroczovci z Bratislavskej/Prešporskej župy sú starý zabudnutý rod, ktorý si však zaslúži povšimnutie.
Členovia tohto rodu boli vysokí vojenskí a civilní funkcionári, podžupani, podsudcovia, komisári, radcovia, generálporučíci, husárski dôstojníci, statkári, gazdovia atď..
Ich členovia sa zosobášili s členmi starých rodov a Móroczovská krv sa dodnes zachovala v nespočetných vetvách.
Aby sme vymenovali len tie najznámejšie, tak spomeňme rody Széchenyi, Ezsterházy, Batthyány, Amade,
Zichy, Révay, Keglevich, Pejachevich, Stahremherg, Cavriani, Breuner, Lopresti, Thun, Crenville, Paar, Csáky, Viczay, Ébergényi,
Festetich, Sándor, Metternich, Schmidegg, Pethő, Skerlecz, Erdődy, Stampfer, Kufstein, Forgách, Desfours, Mesmil,
Hoyos, Wurmbrand, Andrássy, Somssich, Apponyi, Pallavicini, Kesselstein, Wimpffen, Aerenthal, atď.,
cez ktoré sa krv Móroczovcov opäť rozvetvila do nespočetných rodín. Móroczovci boli vždy lojálni k habsburským panovníkom.
Stredovek
P
rapredkovia rodu Mórocz boli v 13. storočí usadení v severnej časti Uhorského kráľovstva (dnešné juhozápadné Slovensko).
Ich prvým známym predkom bol Moroch, Moruch (lat. Maurítius, maď. Móricz) z rodu Karcsay, ktorý bol statkárom/hradným rytierom (lat. jobagiones castri) v oblasti Csallóköz v západnom Uhorsku (dnes Žitný ostrov na juhozápadnom Slovensku).
Treba poznamenať, že aj samotné krstné meno Moruch,
Moroch (lat. Maurícius) je pečeneského pôvodu a neskôr sa vplyvom maďarského jazyka zmenilo do podoby Mórocz.
O Mauritiovi nemáme veľa hodnoverných informácii, ale vieme, že žil v 13. storočí v oblasti Kračan (maď. Karcsa, lat. Karcha) na Žitnom ostrove.
Písomná zmienka z roku 1291 hovorí, že Joannes (János), syn Mauritia so všetkými svojimi majetkami a pozemkami sa stal nobilitovaným cirkevným šľachticom (predialistom) ostrihomského arcibiskupa (nobiles jobagones archiepiscopatus sancte Strigoniensis ecclesie de Karcha).
Joannes bol pánom panstva (opevnenej kúrie) menom Mórockarcsa (Móroczkarcsa). Celé jeho meno znelo Joannes de Móroczkarcha (maď. mórockarcsai János).
Joannes mal 5 synov a v roku 1320 potvrdil ostrihomský arcibiskup šľachtictvo aj Jacabovi (lat. comes Jacobus Mauritzi de Karcha) synovi Joannesa a vnukovi Mauritia.
V roku 1358 bolo potvrdené šľachtictvo aj Nicolausovi a Alusovi, synom Jacaba a následne v roku 1396 ďalším príbuzným a to:
Joannesovi, Martinusovi, Ladislaiovi, Michaelovi a Mauritziovi.
V roku 1414 doprevádzal János syn Mauritzia kráľa Žigmunda Luxemburského do Kostnice ako cirkevný šľachtic.
Oporou Žigmundovej vlády v Uhorsku boli práve ostrihomskí cirkevní šľachtici.
V roku 1456 je Jakab syn Jánosa spolu s jeho bratmi nobilitovaný na kráľovského šľachtica.
V roku 1461 kráľ Matej Korvin potvrdzuje kráľovskou donáciou Andrásovi synovi Móricza z Móroczových Kračan a
jeho potomkom polovicu panstva v Šípošových Kračanoch. V polovici 15. storočia sa už teda Móroczovci
plnohodnotne radili ku kráľovským šľachticom.
Novovek
Nakonci 15. storočia sa Móroczovci z oblasti Kračan vytratili.
Avšak už v roku 1488 sa spomína Móricz syn Michaela vo Veľkom Bláhove (maď. Nagyabony, lat. Naghaban)
pár kilometrov ďalej od Kračan. Radia sa už medzi šľachtu z Veľkého Bláhova. Šľachtici
z Kračan a Veľkého Bláhova neustále medzi sebou bojovali a súdili sa o majetky.
Následne sa v 16. storočí vyprofilovali dve hlavné centrá, dvoch rodín z rodu Mórocz a to Beketfalva a Nagyabony.
Obe dediny sa nachádzali východne od Prešporku na Žitnom ostrove, zhruba 9 km od seba.
Móroczovci z Veľkého Bláhova sú starobylého pôvodu, ktorých pôvod siaha až do 13.storočia.
Naopak pôvod Móroczovcov z Beketfalvy je mladší avšak ich príslušníci sa presadili na celokrajinských
pozíciach.
Mórocz de Beketfalva
M
óroczovci žijúci v dedine Beketfalva patrili k tzv. kráľovským gazdom (colonus regiae maiestatis) a slúžili u popredných šľachticov.
Hlavou rodiny bol Petrus (Péter), ktorý mal so svojou manželkou Katalinou Dany dvoch synov, Antoniusa (Antala) a Paulusa (Pála).
Antonius získal vyššie vzdelanie a po návrate zo škôl vstúpil
do služieb svojho zemepána, bratislavského župana Nicolausa Salma, ako aj ďalšieho popredného šľachtica Erazma Einzinga.
Obaja títo pôvodom ríšski šľachtici patrili k hlavným oporám vlády Ferdinanda I. v Uhorsku. Antonius sa cez postavenie ich služobníka
vyčlenil zo svojho vidieckého zázemia a dostal sa do prostredia vtedajšej šľachtickej spoločnosti v okolí panovníckeho dvora.
V roku 1563 mu dali do zálohy Beczketházu, pustú usadlosť pri Beketfalve, ako aj ďalšie menšie nehnuteľnosti v okolí.
Okolo roku 1565 si Antonius zobral za manželku Annu Bessenyey de Galántha, sestru Heleny Bessenyey de Galántha, ktorej manžel bol Benedikt
Eszterházy de Galántha. Týmto sňatkom sa Móroczovci dostali do príbuzenského vzťahu s rodom, ktorý v budúcnosti bude patriť medzi elitu šľachty v Uhorsku.
Župan Nicolaus Salm sa následne prihovoril u panovníka, aby rodine udelil armáles (erb).
Armáles vydal panovník Maximilián II. vo Viedni dňa 25. júna 1572.
Móroczovci následne získali kúriu v Beketfalve a ešte druhú šľachtickú kúriu v blízkej osade Bodófalva (1578, 1584).
Tým sa rod zaradil medzi majetnú nižšiu šľachtu a k priezvisku si pridal prídomok „de Beketfalva“.
Mórocz de Nagyabony
M
óroczovci žijúci v dedine Nagyabony (Veľké Bláhovo) boli šľachtickí statkári a gazdovia.
Ako sa už písalo vyššie v roku 1488 sa spomína medzi šľachticmi z Veľkého Bláhova Móricz syn Michaela.
Ide o potomkov Móroczovcov z Móroczových Kračan, ktorý získali majetky v tejto neďalekej obci.
Móroczovci z Veľkého Blahova sú priami nástupníci po stredovekom rode Mórocz-Karcsaiovcov.
Z historických listín rodu Olgyay a Csiba vieme, že už v roku 1511 sa člen rodu Mórocz z Nagyabony (Naghaban) spomína ako šľachtic.
Text v listine znie takto:
„Nos, capitulum ecclesie Posoniensis memorie commendamus, quod nobiles Gregorius Ilyes de Gyoythoted, Benedictus Morocz de Naghaban ...“.
V roku 1525 sa spomína Baláž Mórocz z Veľkého Bláhova ako účastník sporu medzi rodinou Végh a Angyala.
Ďalšia zmienka z roku 1638 hovorí, že Blasius (Balázs) Mórocz z Nagyabony dostal majetky, ako zálohu na 99 rokov.
„32 magyar forinton elzálogítja 99 évre nemes Morocz Balazsnak. Ez elzálogistát 1641-dik évben bejelenti a pozsonyi káptalannak.“.
V roku 1641 boli tieto majetky potvrdené kráľovskou donáciou.
Podľa listiny dokazujúcu šľachtictvo z roku 1725 dostali 4. júna 1641
Georgius, Andreas, Lucas, Joannes a Petrus donáciu (majetok, lat. „processus inferior insulanus“) v oblasti Nagyabony od panovníka Ferdinanda III.
V historických záznamoch sú vedení ako statkári (maď. birtokosok) alebo majitelia pôdy. Podľa miesta vlastníctva svojich majetkov
používali prídomok „de Nagyabony“. Ide o vetvu rodu, ktorá sa odtrhla od Móroczovcov z Beketfalvy v priebehu 15. alebo na začiatku 16. storočia.
V roku 1651 panovník Ferdinand III. udelil aj nový erb členom rodu Mórocz de Nagyabony.
Z tejto vetvy pochádzali aj šľachtickí Móroczovci, ktorí sa usadili na začiatku 18. storočia v obci Eperjes (Jahodná).
Wolfgang Mórocz de Beketfalva
W
olfgang jediný syn Antoniusa sa zaslúžil o prienik Móroczovcov medzi šľachtickú elitu. Na začiatku svojej kariéry bol v službách palatína Stephanusa (Istvána) Ilésházy.
Neskôr aj zásluhou príbuzenských vzťahov s rodom Eszterházyovcov a priateľským vzťahom s rodom Pálffyovcov sa začal Wolfgang presadzovať v
celo krajinských úradoch a prenikol až do celouhorskej politiky.
V štyridsiatych rokoch 17. storočia patril k najvplyvnejším kráľovským úradníkom v
krajine. Keď v roku 1645 zomrel jeho príbuzný a patrón, uhorský palatín Nicolaus Eszterházy, bol zvolený nový palatín Joannes Draskovics, ktorý si za
svojho podpalatína vybral práve Wolfganga. Prelom rokov 1646/1647 bol vrcholom Wolfgangovej kariéry. Wolfgang si dal upraviť aj rodový erb.
Oproti pôvodnému stavu si na svojom erbe zmenil prilbu – z kolčej na turnajskú a namiesto točenice začal používať šľachtickú korunku.
Tieto zmeny boli zámerné a mali vyjadrovať nadobudnutý spoločenský status rodu. Na konci svojej kariéry už Wolfgang skutočne patril k
elite uhorskej nobility. So svojou manželkou Zsofiou Kálmár mal 4 deti.
Po smrti Zsofie sa Wolgang oženil ešte raz, s Katalinou Szilva, s dcérou Mihályho Szilvu, kráľovského hlavného tridsiatnika v Prešporku (Bratislave) a Zuzany Schmuggerovej.
Toto manželstvo ostalo bezdetné.
W
olfgang začínal len s malým majetkom v Beketfalve a v blízkej osade Bodófalva, ktorý zdedil po otcovi.
Jeho prvým významnejším ziskom bol dom v Rači, ktorý mu darovali devínski Keglevichovci. Wolfgang postupne skupoval a bral do zálohy majetky
na Žitnom ostrove, v okolí jeho rodového sídla. Išlo o menšie majetkové podiely, šľachtické statky a panstvá, napr.
Vojka (1623), Grinava (1624), Sárosfalva/Blatná na Ostrove (1630, 1639), Kis Lucse/Malá Lúč (1631), Tökés (1635), vinice
vo Vajnoroch (1636). V roku 1632 získal od Pálffyovcov do zálohu aj zvyšné majetky v Beketfalve, včetne troch ďalších osád v susedstve.
Tým si vybudoval solídny majetkový komplex v centre Žitného ostrova, ktorý právne upevnil donáciou od panovníka Ferdinanda II.
Radikálna zmena jeho majetkovej držby však nastala, keď mu Pálfiovci dali do zálohy dedinu Igram (1643),
neskôr dokonca časti svojho hradného panstva Svätý Jur (1634, 1644). Tieto finančne náročné majetkové transakcie si mohol dovoliť
po zisku postov podžupana a najmä krajinského podsudcu. Priaznivú majetkovú situáciu rodu od polovice 17. storočia zaznamenali aj
dobové taxálne súpisy šľachty, ktoré Móroczovcov zaznamenali medzi majetnými šľachticmi (nobiles bene possessionati).
V roku 1690 Wolfgangovi potomkovia získali kráľovskou donáciou panstvo Sárosfalva na Žitnom ostrove.
Móroczovci na bojovom poli
B
arón/slobodný pán Emercius (Imré) Mórocz de Beketfalva sa narodil v roku 1699 v obci Kőszeg. Emercius to dotiahol vo vojenskej kariére
najvyššie zo všetkých členov rodu Mórocz. Najprv slúžil ako pisár u Paulusa (Pála) Pálffyho (1727) a neskôr narukoval ako vojak.
S podporou svojich príbuzných, ale hlavne zásluhou svojich vojenských schopností to dotiahol až na generála.
Dôležitý fakt pre jeho kariéru bolo, že si ho obľúbila cisárovna Mária Terézia a bol na cisárskom dvore „persona grata“
pre jeho dávny a vznešený pôvod.
Cisárovna na jeho kariéru dohliadala a to malo určite veľký vplyv na Emerciusov ďalší vzostup.
V roku 1754 po smrti Nikolausa von Beleznay prevzal jeho slávny pluk husárov a pohraničníkov.
Patent z 1. novembra 1754 ho menoval za majiteľa 10. husárskeho pluku.
Emercius udržiaval vo svojom pluku pevný poriadok a disciplínu.
V roku 1757 sa zúčastnil bitky pri Kolíne už ako generálmajor. V bitke preukázal vynikajúcu odvahu a zručnosť v Nádasdyho zbore.
S veľkou starostlivosťou a odhodlaním postúpil až do Saska a napáchal veľké škody na ustupujúcom
nepriateľovi. V posledných rokoch svojho života bojoval v bitkách pri Breslau a Leuthene.
Na konci roku 1757 bol Máriou Teréziou povýšený na generálporučíka.
Zomrel 15. januára 1758 v Rihne, ako 59 ročný a bezdetný.
C
arolus (Károly) Mórocz de Beketfalva slúžil na začiatku svojej kariéry u jednotky habsburských pionierov, kde bol nadporučíkom (1789).
Neskôr prešiel k jazdectvu, kde slúžil v 8. husárskom pluku. Jeho správenie bolo galantné a odvážne.
Čo sa týka jeho statočnosti, vyzdvihuje sa tento čin: V ťažení proti Francúzom v roku 1795 v Taliansku, plukovník gróf Klenau
vyslal kapitána Carolusa Morocza so 70 mužmi, aby obsadil opevnenú a dôležitú bránu zvanú Le Pile neďaleko Brescie, ktorú bránili
nepriateľskí Francúzi. Len čo Francúzi uvideli Mórocza, zavreli bránu, no muži grófa Klenaua zaútočili na bránu sekerami. Nie však s veľkým výsledkom.
Na to sa Carolus so svojím malým tímom vyrútil dopredu a náporom sa zmocnil brány, ktorý bol tak prudký, že sa po krátkom súboji
zrútila aj samotná brána. V poslednej zmienke sa Carolus uvádza ako major.
A
ndreas (András) Mórocz de Nagyabony sa narodil v roku 1891 do šľachtickej rodiny Mórocz z Eperjesu. Móroczovci z Eperjesu boli vetvou
rodu de Nagyabony, ktorí sa na začiatku 18. storočia usadili v tejto malebnej obci. Andreas bol synom Joannesa (János) a vnuk Antoniusa (Antala),
šľachtického gazdu z Eperjesu. Andreas v mladom veku odisiel na majer vo Felső udvar (Horný dvor) pri Senci, kde robil gazdu. Jeho manželkou bola Erzsébet zo šľachtickej rodiny Görföl z Jelky (Jóka).
Jej stará mama pochádzala zo starého rodu Tajnay a prastará mama z rodu Hegyi de Hegy.
V roku 1914 narukoval do 72. prešporského pešieho pluku a s celým plukom odišiel na srbský front.
Počas srbskej ofenzívy u Jagodína sa ako veliteľ útočného oddielu prebojoval cez nepriateľsku líniu a odviedol skvelú prácu pre svoj prapor.
Počas bitky bol ranený. V roku 1916 sa zúčastnil bojov u Doperdó na talianskom fronte. Počas bitky bol postrelený do kolena a 3 mesiace sa liečil.
V roku 1917 sa zúčastnil bojov na rumunskom fronte a opäť odviedol cennú prácu pre svojho veliteľa. András bol v roku 1938 v čase Maďarského kráľovstva pasovaný na dedičného rytiera Rádu Vitéz za zásluhy z „Veľkej vojny”
(napr. potomkovia týchto rodín, ktorí žijú dnes v Nemecku a majú nemecké občianstvo môžu používať vo svojom mene „Ritter von”).
V roku 1940 sa podieľal na obnove severného Sedmohradska.
Zvyšok života žil na majeri vo Felső udvar pri Senci. Zomrel v roku 1958.
Móroczovci v súčasnosti - Róbert Mórocz
R
óbert Mórocz narodený v Bratislave (Prešporok, Pozsony), celým neúradným menom rytier Joannes Róbert Mária Mórocz de Nagyabony je pravnuk rytiera Andreasa Morocz de Nagyabony.
Róbert je pokračovateľom tradícii rodu. Jeho manželkou je dáma Andrea Reseková (vydatá Mórocz Reseková), ktorej prapradedo Carolus (Károly) Reszek bol dlhoročným richtárom v Malackách (1856-1867).
Róbert sa snaží o zachovanie dedičstva svojich predkov, aby sa na nich nikdy nezabudlo a pripomína
našu bohatú históriu, na ktorú by sme mali byť veľmi hrdí. Róbert tvrdí: „Slovensko je svetová veľmoc v počte hradov, kaštieľov a kúrií.
Naša história je taká bohatá na veľké osobnosti a udalosti, preto by sme na to nikdy nemali zabudnúť a stále si to pripomínať,
učiť k tomu naše deti a chodiť hrdo so vztýčenou hlavou. Hlavne v dnešnej ťažkej dobe, v ktorej tradície a hodnoty našich predkov sú utláčané.“.
Jozef Karol Habsbursko-Lotrinský, rakúsky arcivojvoda a korunný princ Uhorska pasoval Róberta v roku 2022 v maďarskom Máriapócsi za
dedičného rytiera, ako pokračovateľa pokrvnej línie. Zároveň mu diplomom potvrdili urodzený pôvod a titul „nemes“
(lat. nobilis). Róbert je členom Rádu Vitéz (Order of Vitéz).
Tieto tituly sú stále platné v niektorých krajinách (napr. v Nemecku alebo Švédsku).
Záver
Príbehy a osudy členov rodín Mórocz de Beketfalva a Mórocz de Nagyabony sa vyvíjali nezávisle od seba, avšak obe boli nositeľmi
tradícií a hodnôt rodu, ktorého história sa začala písať už za čias Arpádovského Uhorska. Ich spoločným domovom bol Žitný ostrov,
ktorého prostredie a podnebie ovplyvňovalo ich každodenný život a zároveň bol určitou prírodnou ochranou pred nepriateľskými nájazdníkmi.
Móroczovci žili na území, ktoré bolo domovom aj iných väčších a menších rodín, ako napr. Eszterházyovci, Amádeovci, Csibovci, či
Csomorovci. Tieto ako aj ďaľšie rodiny mali prínos pre ďaľší vývoj a kariérny rast rodín Móroczovcov.
Dnes potomkovia rodu žijú po celom svete a všetci sú nositeľmi tradícií, na ktoré by nikdy nemali zabudnúť.