Šľachta v súčasnosti - Róbert Mórocz

V našej uhorskej histórii sa nadobudnutie privilegovaného stavu viazalo s krviprelievaním. Muži, ktorí sa v plnej zbroji vybrali do boja a podarilo sa im prežiť, mali skvelú príležitosť pomôcť sebe aj svojim potomkom. Odmenou za dobrú službu kráľovi mohol byť totiž titul. Mnohým sa to aj podarilo.

Myšlienky autora

Šľachta dnes na Slovensku už neexistuje. Žijú však jej potomkovia, mnohí z nich nepoznajú minulosť svojich predkov. Príčina tejto nevedomosti je jednoduchá, naša história z čias Uhorska pre dnešného moderného človeka je až príliš vzdialená. Zároveň za to môže aj negatívna socialisticko-komunistická propaganda, ktorá spravila z obdobia spred roku 1918 niečo zlé a temné. Niečo, čo nie je v súlade s robotníckou triedou. Bolo obdobie, najmä po roku 1948, keď sa v rodinách radšej vôbec nehovorilo o minulosti, lebo to bolo veľmi nebezpečné (paralela s nedávnym obdobím, o ktorom hovoríme, že je demokratické) a hrozili za to postihy. Mnohí príslušníci tejto bývalej privilegovanej vrstvy radšej emigrovali a iní zase žili v potupných podmienkach. Týmto nás súdruhovia obrali o pocit hrdosti k podstatnej časti našich dejín, ktorá sa stala na dlhé roky tabu. Výsledok je taký, že Slováci si vlastne nie sú istí, či sme mali kráľovstvo, kráľa a šľachtu. Odpoveď na otázku je jednoduchá, ÁNO. Uhorské kráľovstvo vybudovali Maďari spolu so Slovákmi (Slovanmi) a Slováci boli neoddeliteľnou súčastou tohto nového útvaru. Uhorskí králi boli panovníci aj slovenského národa a šľachta sa skladala z Maďarov aj zo Slovákov.

Našťastie, dnes sa stalo moderné pátrať po svojich koreňoch. Mnohí Slováci zisťujú, kto boli ich predkovia a kde žili. Niektorí s pýchou zistia, že ich predkovia mali „modrú krv“. Títo potomkovia sú nositeľmi tradícií a hodnôt, ktoré sa dedia z pokolenia na pokolenie už niekoľko storočí. Mali by teda hrdo niesť meno svojho rodu, robiť mu česť a snažiť sa, aby sa na činy ich predkov nikdy nezabudlo. Lebo história sa skladá z kvapiek a ich predkovia boli súčasťou týchto kvapiek. Spoločne všetky vrstvy obyvateľstva tvorili a budovali naše spoločné kráľovstvo. Treba si uvedomiť, že „Naša“ (uhorská) história je taká bohatá na udalosti, osobnosti a statočnosť ľudí, že máme byť na čo hrdí. Naši predkovia bojovali a umierali za Uhorsko a kráľa. Mnohí boli odmenení povýšením do šľachtického stavu alebo im bola darovaná sloboda. Statočnosť a nezlomnosť našich predkov sa hlavne ukázali pri mongolských, či tureckých vpádoch. Uhorsko bola ich vlasť a cítili k nej určitú spolupatričnosť. Samozrejme, diali sa aj krivdy, ale to sa deje aj dnes v modernom svete. Napriek tomu, že žijeme v pokrokovom svete, spoznávanie našej histórie je odsunuté na okraj. Hlavne mladá generácia by si ju mala pripomínať, lebo bohatá história tvorí hrdosť národa a my máme byť načo hrdí. Slovensko je svetová veľmoc v počte hradov, kaštieľov a kúrií, ktoré vybudovali naši predkovia. Naša uhorská história je taká pestrá a bohatá, preto by sme na to nikdy nemali zabudnúť a stále si to pripomínať, učiť k tomu naše deti a chodiť hrdo so vztýčenou hlavou. Hlavne v dnešnej ťažkej dobe, v ktorej tradície a hodnoty našich predkov sú utláčané.

---

Róbert Mórocz, celým neúradným menom Joannes Róbert Mária Mórocz je pokračovateľom tradícií starého šľachtického rodu Mórocz z Veľkého Bláhova (de Nagyabony). Je pasovaný dedičný rytier, člen rádu Vitéz a svoj pôvod má potvrdený Habsburským rodom.