Krajina
Uhorsko
Habsburská monarchia
Rakúsko-Uhorsko
Stolica
Prešporská
Tituly
šľachtic
rytier (vitéz)
Stredoveký predok
Mauricio
Storocie
15. storočiePôvod
možný český pôvod
Vetvy
Nagyabony
Eperjes
Internal links
External links
Rod Mórocz de Nagyabony patrí medzi stredoveké rody uhorskej šľachty. Pochádzali z privilegovaného rodu v župe Pozsony, v úrodnom regióne Csallóköz, vlastnili majetky v Nagyabony (Veľké Blahovo) a patrili medzi gazdov z Eperjesu (Jahodná). Po získaní panstva v Nagyabony rodina prijala šľachtický predikát „Nagyabonyi“ ako znak svojho pozemkového dedičstva.
Hoci tradícia naznačuje možný český pôvod, presný moment ich povýšenia do šľachtického stavu zostáva zahalený v hmle času. Historické anály však svedčia o ich postavení: v roku 1488 je v jednej listine zaznamenaný Michal z Nagyabony ako šľachtic, čo potvrdzuje starodávny pôvod a význam rodiny.
História
Pôvod rodiny Móroczovcov z Veľkého Blahova je zahalený rúškom nejasností. Pokusy spojiť ich s rodovou líniou Móroczkarcsaiovcov sú nepresné, pretože táto vetva vymrela začiatkom 16. storočia a tvrdenia o pečenežskom pôvode zostávajú nepodložené.
S amotné Veľké Blahovo patrilo k hradu Prešporok a jeho obyvatelia kedysi niesli povinnosť strážiť hradné panstvo. Časom však boli mnohí z tohto poddanstva oslobodení a povýšení do šľachtického stavu – medzi nimi boli napr. rodiny Csiba, Olgyay, Csomor, Szelle a Gyárfás. Rod Mórocz de Nagyabony založil Benedek. Benedek bol synom Móricza de Nagyabony a vnukom Michaela de Nagyabony. Michael a Móricz sú v análoch z roku 1488 zaznamenaní ako šľachtici, čo potvrdzuje starobylé postavenie a trvalé dedičstvo rodiny.
1518 - Benedictus Morocz de Naghabany
M auriciov syn, Benedikt, bol prvým, kto prijal priezvisko „Morocz“, odvodené od krstného mena jeho otca. Archívne zdroje zaznamenávajú jeho plné označenie ako nobilis Benedictus Morocz de Naghaban. Benedikt je všeobecne považovaný za predka rodu Móroczovcov spojeného s Veľkým Blahovom.
Rodokmeň rodiny Móroczovcov z Veľkého Blahova, hoci jeho najskorší pôvod zostáva zahalený, sa jasne vynára v análoch Uhorského kráľovstva. Benedek, syn Móricza, je zaznamenaný v roku 1511 ako prvý, kto niesol meno Mórocz, čo znamenalo formálne ustanovenie identity rodiny. V 17. storočí bola ich starobylá šľachta dvakrát potvrdená kráľovskou milosťou: v roku 1641 vydal kráľ Ferdinand III. listinu potvrdzujúcu práva Petra, Jánosa, Lukácsa, Andrása a Gergelyho Mórocza; a v roku 1651 ten istý panovník udelil Máteovi a Gergelymu Móroczovcom erb – výrazný symbol zobrazujúci statočného bojovníka mávajúceho mečom.
Kráľovské pocty nasledovali aj v 18. storočí: v roku 1718 získal majetky György Mórocz z Veľkého Blahova a v roku 1719 získal potvrdenie majetkov aj Ambrus Mórocz z Veľkého Blahova od cisára Karola III.. Veľkým sčítaním šľachty v rokoch 1754 – 1755 si rodina udržala svoje šľachtické postavenie, pričom viacerí členovia – dvaja István, dvaja György a po jednom Ferencz, Jodok, Mihály a András – potvrdili svoje šľachtické postavenie v Prešporskej župe. Meno Mórocz de Nagyabony tak po stáročia zostalo pevným pilierom uhorskej šľachty, jeho dedičstvo bolo zakotvené v kráľovských listinách a heraldickej cti.
V etvu Móroczovcov z Eperjesu založili István (1720) a Mihály (1715). Sčítaním ľudu v roku 1823 sa ich postavenie opäť potvrdilo v Prešporskej župe, kde viacerí členovia —dvaja János, Ignácz, dvaja Mihály, Ferencz, István a Antal z Nádasu dokázali svoju šľachtu ako potomkovia Eperjeskej vetvy.
1840 - Antonius Mórócz of Eperjes
V priebehu histórie sa priezvisko rodiny objavuje v rôznych formách – Mórocz, Mórócz a Mórotz – no jeho rodokmeň zostáva neporušený. V modernej dobe rodina pokračovala vo svojej bojovej tradícii: András z Eperjesu sa vyznamenal ako hrdina Veľkej vojny a v roku 1939 bol prijatý do Rádu Vitéz. Dnes jeho pravnuk, Róbert, stojí ako nástupca tohto rytierskeho dedičstva a zachováva česť mena, ktoré pretrváva už stáročia.
1641 - Donatio - Mórocz family
Vitéz András Mórocz de Nagyabony (1891–1958)
András Mórocz sa narodil v roku 1891 v Pozsonyeperjes, dedine v Prešporskej župe. Jeho otec, János Mórocz, bol šľachtickým vlastníkom pôdy z Eperjesu a jeho matka bola Sofi Takács. Prostredníctvom svojej starej mamy bol spojený so starobylou rodinou Ollé z Ollé-Tejed.
Mladosť strávil na majeri Felső Údvar neďaleko Szencu. V roku 1912 sa zúčastnil balkánskej mobilizácie a v roku 1914 vstúpil do 72. cisárskeho a kráľovského pešieho pluku v Cattare. Čoskoro bol nasadený na srbský front, kde sa v septembri 1914 pri Jagodine počas prudkého nepriateľského protiútoku vyznamenal ako veliteľ čaty prelomením nepriateľských línií a poskytnutím výnimočných služieb svojmu práporu. V boji bol zranený. Po uzdravení bojoval na talianskom fronte, kde ho pri Doberdó postrelili do kolena a tri mesiace strávil v nemocnici. V roku 1917 slúžil na rumunskom fronte, kde vykonával dobrovoľnícke prieskumné misie a zhromažďoval dôležité spravodajské informácie.
Oženil sa s Erzsébet Görföl z Jókai, ktorej rodinné zväzky siahali až k starej Tajnayovskej rodine Tajnaa Farkasovcom z Nagy-Jókaiov. Bývali na majeri Felső Údvar.
Za svoje vynikajúce služby vo Veľkej vojne požiadal András o prijatie do Rádu Vitéza a bol prijatý v roku 1939. V roku 1940 sa ako kapitán Kráľovských uhorských husárov zúčastnil znovudobytia Transylvánie. Vitéz nagyabonyi Mórocz András, Kráľovský uhorský kapitán, zomrel v auguste 1958 v Szenci vo veku 67 rokov. Bol pochovaný na večný odpočinok na katolíckom cintoríne.
Vitéz Andreas Mórocz de Nagyabony
Rodokmeň Mórocz, Prešporská župa, Vetva Eperjes (po Istvanovi)
